Kňazi z Piwnicznej

V minulosti bol Zelený štvrtok považovaný za významný sviatok. Popoludní bola práca na poliach hotová, a kto mohol, šiel večer do kostola. Bol to slávnostný deň – žiadne rozhovory s okoloidúcimi, žiadny spev ani zbytočný zhon pri domácich prácach. Aby boli posledné pôstne dni tiché a plné sústredenia, stíchli aj kostolné zvony, ktoré sa rozoznievali až po vzkriesení. Boli nahradené drevenými klepadlami – malými rituálnymi nástrojmi, ktoré sa skladali z malej drevenej doštičky s pripevneným kladivkom, ktoré po uvedení do pohybu vydávalo charakteristický tlmený zvuk. Na mnohých miestach Malopoľska tiež behali po kraji malí chlapci s klepadlami a robili hluk na znamenie smútku alebo podľa iných ako pripomienku toho, že Judáš zradil Ježiša. Všeobecne sa verilo, že hluk zaženie zlé sily. Silný zvuk drevených klepadiel mal zahnať diabla, ktorý v tomto prechodnom, a teda nebezpečnom období mohol číhať v zapadnutých uličkách dediny. 

V Piwnicznej mal tento pôstny zvyk podobu putovania s klepačkami ulicami mesta a odriekavania modlitieb. Pred druhou svetovou vojnou sa podobné pochody konali v Łącku a Żywci, ale iba v Piwnicznej sa tento zvyk pestuje dodnes. Kňazi z Piwnicznej, väčšinou miništranti a lektori, chodia do mesta trikrát denne a vždy v rovnakú dobu. Klepú o 6 hodine ráno ako budíček, na poludnie na modlitbu Anjel Pána a o 16 hodine, aby zakončili deň. Ich pochody majú trúchlivý charakter; zvuk klepačiek vyzýva na pokánie a modlitbu a udáva rytmus dňa. V modernej dobe je to ešte zdôraznené čiernymi dlhými kostýmami s kapucňami, ktoré odkazujú na kajúce rúcha. Skupiny klepačov sa obvykle skladajú z približne 20 chlapcov, ale boli zaznamenané prípady, kedy ich bolo v dlhom sprievode, tzv. kohorte, viac než 50. V minulosti ste sa mohli stať takým bubeníkom vo veku 9 – 10 rokov. Každý si čoskoro vyrobil vlastné klepadlo z dobre vysušeného dreva, aby malo silný zvuk. Niekedy sa klepadlá vyrábali pri ručných prácach v škole.